Realizmus

Realizmus je komplex významových útvarov, ktorý sa týka rôznych skupín entít. Ako realizmus sa napr. označuje učenie o skutočnosti sveta telies alebo učenie, podľa ktorého existuje mimo a nezávisle od vedomia vonkajší svet.

Realizmus vo filozofii

Dôležitým z hľadiska dejín filozofického myslenia je stredoveký realizmus a koncepcie naň nadväzujúce.

V súvislosti s diskusiou o univerzáliach vystupuje realizmus ako učenie, podľa ktorého existujú všeobecné, ideálne entity, ktoré sú nejako oddelené od reálnych, existujúcich vecí. Tak ako vlastné mená označujú reálne veci, tak univerzálie (predikáty) označujú tieto ideálne entity.

Ak mám psa menom 'Rex', tak by vo výroku 'Rex je pes' 'Rex' označovalo tohto môjho psa a 'pes' všeobecnú ideu psa vôbec, oddelenú od tohto psa. Toto chápanie sa často dáva do spojitosti s Platónovou teóriou ideí.

Realizmus v umení

Výraz realizmus sa používa aj v estetike a umenovede na označenie umeleckého smeru alebo obdobia.

K výrazu realizmus sa neraz pripája prívlastok, ktorý by mal zjednoznačniť jeho význam, napr. naivný realizmus, romantický realizmus, magický realizmus, kritický realizmus, gnozeologický realizmus, socialistický realizmus, nacionálny realizmus, kapitalistický realizmus atď., no ani tieto prívlastky neodstraňujú mnohoznačnosť výrazu realizmus. Preto je dôležité pri zachycovaní významu výrazu realizmus v tej ktorej oblasti teoretickej práce alebo u toho ktorého autora výraz realizmus oindexovať.

Realizmus ako ideový a politický prúd

V kontexte českych dejín vystupuje realizmus ako český ideový a politický prúd od 80. rokov 19. storočia do 1. svetovej vojny. Z pôvodného úsilia o obrodenie českej vedy v duchu pozitivistického kriticizmu sa postupne vyhranil do politického hnutia odmietajúceho český historizujúci romantizmus a akýkoľvek nacionálny i sociálny radikalizmus a požadujúci, aby si česká politika triezvo určovala nielen reálne ciele a snažila sa ich evolučne dosiahnuť pozitivnou aktivitou na vnútrorakúskej politickej scéne (politika drobnej práce). Hlavným reprezentantom tohto smeru bol T. G. Masaryk, sprvoti aj J. Kaizl a K. Kramář (autor realistického programu 1890); tlačovou tribúnou sa stal Čas. 1890 vstúpili vedúci predstavitelia realizmu do mladočeskej strany; zatiaľ čo J. Kaizl a K. Kramáŕ v nej natrvalo zakotvili a podstatne ovplyvnili jej politiku v zmysle realistickych prístupov, T. G. Masaryk sa s ňou 1893 rozišiel a vytvoril okolo novín Čas samostatnú skupinu realistov, ktorá sa v intenciách jeho filozofických a politických koncepcií výrazne angažovala v dobovom českom politickom a kultúrnom živote, pričom tvorila určitý proťajšok pokrokového hnutia (odmietala české historické štátne právo a ostro vystupovala proti českému nacionalizmu).

Realisti sa 1900 ustanovili ako politická strana Česká strana lidová, od 1905 Česká strana pokroková), ktorej väčšina prešla 1918 do Českej státoprávnej demokracie. Po vzniku Č-SR došlo k pokusu o oživenie tradícií realizmu v realistickom klube 1919-1921; na čele E. Rádl a Z. Nejedlý).

Realizmus ako umelecký smer nastupoval vo Francúzku proti romantizmu v štyridsiatych rokoch 19. st., vrcholné obdobie zažil v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch a v akademické podobe prežíval aj v období impresionizmu a postimpresionizmu.
Pokrok vedy a techniky vyvolával veľké nádeje do budúcnosti a pozitivizmus, založený na objektívnom skúmaní a zavrhujúci metafyziku, sa pokúsil ovládnuť všetky vedy, filozofiu a náboženstvo. Vyžadoval, aby si aj umenie osvojilo metódu objektívneho pozorovania a riešilo sociálne problémy vyvolané kapitalizmom.
Názov realizmus, označujúci francúzske maliarstvo päťdesiatych rokov 19. st., je nepresný v tom zmysle, že realizmom sa vyznačovalo už maliarstvo napríklad ranej renesancie v Taliansku alebo holandské maliarstvo 17. st.. A v polovici 19. st. mal taktiež zosmiešňujúci obsah, znamenal „barbarský spôsob maľby“ a „škaredú maľbu“, tak kritici charakterizovali Courbetove obrazy.

Znaky realizmu:
1, objektívny prístupom ku skutočnosti na rozdiel od subjektívneho romantizmu (objektívne pozorovanie sveta, odstránenie vplyvu subjektu, všetko duševné bolo podozrivé),
2, namiesto romantickej imaginácie a snívania, realisti vyznávali kult veci, materiálneho faktu,
3, proti romantickému úniku do minulosti a vzdialených exotických krajov zamerali realisti celú svoju pozornosť na prítomnosť,
4, ak romantici tvorbou smerovali k poézií a hudbe, realisti boli priťahovaný k vede
5, na rozdiel od romantického pesimizmu boli realisti naplnený vierou v pokrok vo vede, technike a v spoločenskom vývoji,
6, náboženský cit romantikov v realizme nahradil materialistic-ký názor na svet.
Realizmus sa skôr sústreďoval na literatúru a maliarstvo, pričom oveľa menej na architektúru a sochárstvo.

Realistický program v sochárstve oslabovala väčšia akademická tradícia tohto výtvarného odboru a jeho silnejšia závislosť na spoločenskej objednávke a tím na vkuse verejnosti.
Najvýznamnejšou osobnosťou francúzskeho sochárstva bol Jean-Baptiste Carpeaux (1827 – 1875) autor známeho dramatického súsošia Tanca na priečelí parížskej opery.
Jules Dalou (1838 – 1902) bol nútený po páde Komúny žiť a pracovať v Anglicku, kde vymodeloval realistické sochy svojej ženy v rôznych šatách a pri rôznych činnostiach.