Romantizmus

Romantizmus bolo ideové a umelecké hnutie v prvej polovici 19. storočia v Európe a v Amerike, ktoré našlo výraz vo všetkých oblastiach duchovnej kultúry - v literatúre, hudbe, výtvarných umeniach, filozofii (romantizmus filozofický), estetike, filológii, historických vedách, sociológii, v mnohých odvetviach prírodovedy.

Romantizmus bol odmietavou reakciou na osvietenstvo v dôsledku sklamania z historických výsledkov francúzskej revolúcie 18. storočia a vývinu meštiackej spoločnosti vôbec. Romantický intelektuál pohŕdal dobre vychovanými ľuďmi, nazýval ich filistrami a meštiakmi, vystavoval na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, pohŕdal empíriou a matematikou, dôveroval len inštinktom, intuícii, fantázii, veril nie vedeckému výskumu, lež básnikovmu citu, stotožňoval génia s Bohom (Kantova formulácia „génius tvorí ako príroda“ sa stala jednou zo základných dogiem celého romantizmu. Z tohto potom romantizmus odvodzoval právo génia na to, aby sa striasol všetkých tiesnivých a všedných právd.) Romantizmus dával prednosť nemennému, stálemu pred pokračujúcim, vyvíjajúcim sa, uprednostňoval organické pred mechanickým, prapôvodné pred súcnom: nijaký romantik sa nezaobišiel bez nejakého „pra-“ (po nemecky „ur-“), bez nejakej prasily alebo prahmoty alebo prabytosti.

Prírode dával prednosť pred umelo vytvoreným, skonštruovaným. Romantici dychtivo čerpali zo stredovekých mystikov, najmä z Majstra Eckharta. Proti osvietenskému individualizmu kládol osudové spoločenstvo, pokrvnú spriaznenosť národa a mystické chápanie dejín (napríklad Schelling chápal dejiny ako neustále zjavovanie sa absolútna). Stadiaľto pramení záujem romantických vedcov o básnické prejavy minulých dôb, o ľudovú poéziu a folklór, snaha očistiť národný jazyk od cudzích slov.

Romantizmus v hudbe

Bližšie informácie v hlavnom článku: Romantizmus (hudba)

Hudobný romantizmus predstavoval hudobný sloh, ktorého korene siahajú do 18. storočia, typický však až pre 19. storočie. Veľká francúzska revolúcia vytvorila podmienky pre nový hudobný život, v ktorom sa skladateľ odpútal od feudálnych chlebodarcov a stal sa slobodným umelcom (už L. v. Beethoven), komponujúcim často pre imaginárne obecenstvo alebo pre seba.

Konkurencia medzi umelcami viedla k stupňovaniu virtuozity a umeleckej náročnosti, toto zase k zvyšovaniu všeobecného a umeleckého vzdelávania sa skladateľov, ktorí sa začali pokladať za vodcov a prorokov spoločnosti; do popredia sa dostal obdiv geniality.

Romantizmus v literatúre

Romantizmus v literatúre sa začína objavovať v 2. polovici 18. storočia a týka sa všetkých európskych literatúr, no taktiež americkej literatúry. Jeho hlavnou myšlienkou bola túžba po slobode a nádej, že sa zmení spoločenské usporiadanie. V zmysle francúzskej revolúcie sa hlavným heslom stali tri najznámejšie slová vo vtedajšom Francúzsku: rovnosť, bratstvo, sloboda (aj keď v skutočnosti jakobínska (jakobíni robili revolúciu) diktatúra a napoleónske vojny toto vznešené heslo nijako nenapĺňali). Je jedným z tých období, ktoré sa v literatúre nevyskytujú ako čisté, ale autori preberajú veľa prvkov z klasicizmu, preromantizmu, sentimentalizmu (ktoré obdobiu predchádzali) alebo realizmu (ktorý nasledoval po ukončení obdobia romantizmu).

Filozofický romantizmus

Filozofický romantizmus predstavovalo filozofické učenie, ktoré sa šírilo v Európe od poslednej tretiny 18. storočia do polovice 19. storočia a ktoré v reakcii proti osvietenskej filozofii znevažovalo racionálne hodnoty (podobne ako neskôr Nietzsche) a obhajovalo obrazotvornosť, intuíciu, spontánnosť a vášeň.

Romantizmus a architektúra

Národné divadlo v Prahe postavené v novorenesančnom štýle

Obdobie romantizmu nevytvorilo vlastnú svojráznu architektúru, ktorú by bolo možné jednoznačne odlíšiť od etapy predchádzajúcej a nasledujúcej. S romantizmom začala doba neštýlovosti, napodobovania starých architektonických tvarov, ktorá je charakteristická pre celé 19. storočie.

Pokiaľ to zmenšujúce sa finančné možnosti pre reprezentatívne stavby dovoľovali, imitovali architekti epochy romantizmu viac menej verne najmä gotiku a antické stavby, alebo sa pridržiavali línie klasicizmu.

Veľká monumentálna architektúra ustupovala však v epoche priemyselnej revolúcie rozsiahlym architektonickým celkom úžitkovým, predovšetkým priemyselným stavbám. I keď sa úžitková architektúra aj predtým vždy odlišovala od monumentálnych cirkevných a svetských stavieb značnou prostotou, ich cesty sa radikálne rozišli najmenej na jedno celé storočie práve v období romantizmu.

Romantizmus v jednotlivých krajinách

Zatiaľ čo osvietenstvo bolo univerzálnym celoeurópskym hnutím, romantizmus získal v každej krajine svoje špecifické naplnenie a podobu. Smer vychádzajúci z minulosti v každom prostredí využil dejiny konkrétneho štátu, kde sa rozvíjal. V nemeckom prostredí apeloval na meštiansku humanistickú kultúru, v Anglicku na križiacke výpravy a v Rusku na nedávne napoleonské vojny.

Romantickí autori zobrazovali bájnych hrdinov (v českom umení napríklad kňažná Libuša, v nemeckom Parsifal, v anglickom kráľ Artuš). Práve rozdielnosť jednotlivých smerov posilňovala iný ideologický smer, ktorý sa v tom čase rozvíjal - nacionalizmus - podporovaný aj na teoretickej rovine, napríklad v diele nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda von Herdera.

Nemecký romantizmus

Nemecké hnutie od konca 18. storočia do polovice 19. storočia vystupovalo proti osvietenstvu s jeho preceňovaním rozumu a všeobecného pojmu. Romantici na miesto rozumu a pojmu stavali život v celej jeho plnosti, ako všerozpohybujúci prostriedok. V romantickom hnutí sa prebúdzal zmysel pre svojráznu zákonitosť života. Skutočnosť, podľa predstaviteľov nemeckého romantizmu, obsahovala organickú jednotu, v ktorej pramení aj protiklad medzi prírodou a duchom. Pri pohľade na človeka a jeho miesto vo svete si romantici všímali jeho organickú väzbu s národnosťou a za ňou stojacim ľudstvom: tematizovali národného ducha a jazyk.

Taliansky romantizmus TR

Do Talianska začal romantizmus prenikať z Nemecka, ale nepadol hneď na úrodnú pôdu, nakoľko v Taliansku bol stále prítomný duch antického Ríma a silné klasicistické tradície. Práve preto mal v porovnaní s inými európskymi literatúrami oveľa menej mystický a individualistický charakter. Dominantný bol jeho politický, a preto výrazne národný a revolučný charakter. Veď jeho cieľom bolo prispieť k zjednoteniu krajiny. Diela talianskeho romantizmu od reštaurácie roku 1815 až po revolučný rok 1848 oslavujú hrdinstvo, šlachetné činy a vznešené ideály. Literárne žánre, ktoré najlepšie vyhovovali tomuto účelu, sú romanca, novela vo veršoch a hymny, čo sa týka poézie, a historické romány a autobiografické memoáre, čo sa týka prózy.

„Oficiálnym“ začiatkom romantizmu v Taliansku je rok 1816, keď bol uverejnený článok Madame de Stael - Sull`utilita delle traduzioni (O užitočnosti prekladov). Stúpenci klasicizmu (Giacomo Leopardi, Vincenzo Monti) v ňom videl urážku slávnej talianskej literárnej trdície. Madame de Stael oponovala, že poznať kultúru iných národov neznamená popierať svoju vlastnú: „Len ostaňte Talianmi, ale učte sa!“

Manifestom TR je „Lettera semiseria di Crisostomo al suo figlio“ od Gianni Berchet, k nemu sa pripojil Alessandro Manzoni satirickou básňou „L`ira di Apollo“.

Strediskom TR bolo Miláno a ich orgánom dvojtýždenník „Il Conciliatore“. Princípy TR definoval A. Manzoni v liste Cesare d`Azeglio "Lettera sul romanticismo".

Maliarstvo

Prvým maliarom – romantikom bol Pierre Proudhon, ktorý v tvorbe uplatnil maliarsky šerosvit. Farba mala u neho už dôležitú úlohu. Najlepší jeho obraz je Spravodlivosť a pomsta prenasledujú zločin. Ďalším bol Theodore Gérigault, nazývaný tiež otcom romantických maliarov. Jeho obrazy Plť medúzy a Dostihy v Epsone sa vyznačujú dramatickosťou scény, ktorú zdôrazňuje tieň a farba. Najväčšou osobnosťou romantizmu bol maliar Eugéne Delacroix, ktorý vytvoril veľa obrazov, patriacich medzi svetové diela. Farba znamenala u neho mocný výrazový prostriedok. Prvý poznal tri základné komplemen­tárne farby. Jeho najznámejšie diela sú Danteho čln, Vraždenie na ostrove Chiu a Alžírske ženy. Jeho najvýznamnejším dielom je sloboda vedie ľud.

Romantizmus vo výtvarnom umení sa v najčistejšej podobe manifestoval v maliarstve. Vo Francúzsku sú jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi T. Géricault, J. Gros. Ich diela charakterizuje revolučný obsah, akcentovanie maliarskych prvkov, kontrastov svetla a tieňa, vyhrocovanie dramatickosti, vyhľadávanie historických a exotických tém. V anglickom maliarstve vyrastá z romantizmu symbolizmus W. Blakea a hnutie predstaviteľov. V Anglicku z romantických maliarov vynikol John Constable, známy ako krajinár – zakladateľ krajinárskeho realizmu.

Nemecký romantizmus nadobudol dvojakú tvárnosť. Zatiaľ čo v dielach M. V. Schwinda, P. O. Rungeho a i. pripravili pôdu meštiackeho realizmu a v diele C. D. Fridricha sa ozýva mystizmus a národný mesianizmus, umenie nazarénov motivuje stupňované náboženské zanietenie. V slovenskom maliarstve podobne ako v Čechách sa romantizmus ohlasuje s určitým oneskorením, nemá štýlovo čistú podobu, často sa spája s inými umeleckými názormi a formami. Ruský romantizmus inšpiroval časť portrétnej tvorby j. Rombauera, exotizmus a a regionálny patriotizmus sa ozvali v diele J. Czauczika. Klasický romantizmus je neskorá krajinkárska tvorba J.J. Mullera a časť tvorby K. Marka st. U príslušníkov štúrovskej výtvarnej generácie sa idey romantizmu spájali s ideami národného obrodenia a národného mesianizmu. Uvedomelý vlastenecký pátos je príznačný pre portréty J. B. Klemensa a pre časť portrétnej tvorby P. M. Bohúňa.

Sochárstvo

V slovenskom sochárstve sa romantizmus prejavil ojedinele, skôr v obsahu čerpajúcom z histórie ako vo forme (J. B. Klemens: Hlava Jána Žišku). Predstaviteľom svetového sochárstva bol predovšetkým Louis Barye, ktorý sa špecializoval na sochy zvierat. Jeho žiak bol Jean Baptiste Carpeaux, ktorý nadviazal na umenie baroka. Klá­dol dôraz na formu a eleganciu; najznámejšie dielo je Tanec na priečelí opery v Paríži.

Architektúra

V romantizme architektúra preberá vzory stredovekej architektúry, najmä gotickej, ale aj románskej, ktoré sa uplatnili tak pri stav­bách chrámov, ako aj svetských budov. Najmä antická novogotika, ktorá sa vyznačuje tupým zakončením stavieb i veží a nárožných ve­žičiek bez viditeľných striech, ovplyvnila formálnu stránku zámoc­kej architektúry. V Čechách ju reprezentujú pamiatky – zámok Hlu­boká nad Vltavou a Lednice na južnej Morave. Na Slovensku sa ro­mantizmus uplatnil pri prestavbe zámku vo Veľkých Uherciach. Cir­kevnú architektúru reprezentujú stavby kostolov v Bratislave – Ka­pucínsky a Blumentálsky. V architektúre na Slovensku využíval ro­mantizmus spočiatku formálne prvky neskorého klasicizmu (župný dom v Šahách, pravoslávny kostol v Gerlachove, kostol v Ťahanovciach, synagóga v Trnave, kúpeľné stavby v Sobranciach, Trenčianskych Tepliciach, Sliači, Herľanoch, kúrie v Jakubanoch, Rozhanovciach, Liptovskom Jáne a i., kaštieľ v Sennci)neskôr sa orientoval na historizmus, ktorého pôvodnou inšpiráciou bola gotika. Neogotika sa uplatnila pri výstavbe a prestavbe kaštieľov (Galanta, Rusovce, kaštieľ v Smoleniciach) a sakrálnych objektov (veža dómu sv. Mar­tina v Bratislave, kostol Panny Márie v Rakovej, regotizácia kos­tola sv. Egídia v Bardejove a dómu sv. Alžbety v Košiciach) a v inžiniersko-technickom staviteľstve (tunel na trati Bratislava – Machegg, prvá železničná stanica v Košiciach, vodná veža v Ko­márne).

Hudba

Romantizmus v hudbe bol organickým pokračovaním hudobného klasi­cizmu po roku 1820. Akcentoval výraznosť ako určujúci štýlový pr­vok. V dielach R. Schumanna, F. Mendelssohna-Bartholdyho, F. Cho­pina prevláda malá inštrumentálna tvorba a umelá pieseň, veľké symfonické diela zaznamenala tvorba J. Brahmsa, . I. Čajkovského. Po roku 1859 sa začal vývoj symfonickej básne (F. Liszt, H. Ber­lioz a i.). Operu v tomto štýle reprezentovali diela G. Verdiho, R. Wagnera a i. Romantizmus sa v slovenskej hudbe prejavil záujmom o ľudovú pieseň a postupne aj úsilím o vytvorenie slovenskej ná­rodnej hudby. Zo začiatku išlo o zberateľskú činnosť textov piesní (J. Kollár, P. J. Šafárik a i.). Vlastnú romantickú hudobnú tvorbu prejavujú piesne A. H. Krčméryho na texty slovenských básnikov (A. Sládkoviča, J. Kalinčiaka), zborová tvorba J. Kadavého a najmä dielo J. L. Bellu, ktorý vytvoril už v tomto štýle operu Kováč Wieland, symfonickú báseň Osud a ideál, v svojom neskorom období kanáty Svadba Jánošíkova, Divný zbojník a i. Európska romantická tvorba je dodnes význačnou súčasťou koncertného repertoáru na Slo­vensku.

Úžitkové umenie

Vyniklo vo výrobe farebného skla. Technikou emailovej maľby sa spracúvali – reprodukovali obrazy popredných maliarov. Práca so sklom našla široké uplatnenie v reštaurovaní okien gotických kos­tolov. Reštaurátorská práca podceňovala napodobňovať staré diela. Záujem o tvorbu farebných okien stále vzrastal. Výroba sa realizo­vala v továrňach, ktorých bolo vo Francúzsku približne 150. Veľký rozvoj umeleckej činnosti sa dosiahol v textilnej výrobe. Spo­čiatku sa reprodukovali obrazy v technike gobelínu. Vynálezcom valcového tlačiarenského stroja roku 1783 v Anglicku sa veľmi roz­vinula a rozšírila výroba tlačených tkanín, zobrazujúcich revo­lučné alebo antické námety. Výroba tkanín sa tiež nahrádzala výro­bou papierových tapiet s nádhernými dekoratívnymi vzormi. Osobitné miesto zaujala grafická tvorba, ktorej kontrast čiernej a bielej farby, svetlo a tieň, čiže protiklady sa pokladali za dogmu roman­tickej estetiky. Veľký úspech dosiahla knižná ilustrácia. Nezvy­čajný rozvoj zaznamenala karikatúra (Honoré Daumier). Z grafických techník sa najviac používali litografie, lept a drevoryt. V práci z kovu vyniklo najmä zlatnícke umenie. Vyrábali sa predmety domá­cej potreby, ako napr. toaletné stolíky, polievkové misy, čajové kanvice, čajové servisy často zdobené ornamentami so zvieracími motívmi. Podľa gotických vzorov boli vo veľkej obľube železné šperky. Ich výroba veľmi ovplyvňovala vývoj vtedajšej módy. Úspešne sa rozvíjalo aj medailérstvo. Kováčske umenie našlo uplat­nenie v spojitosti s ochranou historických pamiatok. Zhotovovali sa dverové závesy – pánty kostolov a chrámov, napr. na chráme Matky božej v Paríži. V keramickej výrobe sa uplatnila anglická technológia jemnej fajanse zdobená tlačenou ornamentikou inšpiro­vanou rokom. V nábytkárstve a v interiérovom zariadení sa ako ma­teriál najčastejšie používalo mahagónové drevo zdobené bronzovými prvkami. Vyrábal sa aj maľovaný nábytok. V osobitnej obľube boli šperkovnice. Nábytok mal hmotné architektonické formy. Okrem bron­zových ozdôb sa do mahagónového a ružového dreva inkrustovala (vkladala) výzdoba zo svetlého dreva alebo perleti.