Klasicizmus

Tento pojem vznikol  druhej polovici 17. storočia vo Francúzsku ako nový umelecký smer. V tomto čase sa v ostatných európskych krajinách ešte rozvíjal barok. Termín klasicizmus pochádza z latinského slova classicus, ktorého pôvodný význam bol vynikajúci, modelový. K týmto významom pribudol aj ďalší. Termínom classicus (v slovenskej verzii klasický) sa označovali tie javy, ktoré mali vzťah k antike.

Pomenovanie klasicizmus ako označenie nového umeleckého smeru sa vytvorilo vtedy, keď do literatúry vstupoval nový smer založený na protikladných princípoch – romantizmus. Predstavitelia romantizmu sa v umení presadzovali zápasom s generáciou predchodcov, zástancov klasiky.

Klasicizmus sa uplatnil vo Francúzsku, v Taliansku a v druhej polovici 18. storočia ovládol celú Európu (klasicizmus Ľudovíta XVI. a empír), zvlášť dlho bol obľúbený v Rusku.

Poetika klasicizmu

Klasicizmus pozitívnym vzťahom k antike nadväzuje na ideály renesancie a dostáva sa do protikladu s barokom. Napätie klasicizmu a baroka vyplýva najmä z inšpirácie klasicistických umelcov racionalistickou filozofiou (z lat. ratio – rozum), hlásajúcou vládu rozumu. Umelci zdôrazňovali racionálny prístup v umení. V duchu výroku Reného Descartesa „Cogito ergo sum“ („Myslím, teda som“) sa rozum stal vodcom umelcov.

Umelecké diela sa mali vyznačovať významovou a výrazovou jasnosťou. Umenie malo prírodu napodobňovať a zároveň dokazovať, že je možné podriadiť ju ľudskému rozumu. Preto v klasicistickom umení vystupuje ako ovládnuteľný jav – prísne upravené klasicistické parky a záhrady. Je to štylizovaná príroda. Ideálom umeleckého zobrazenia bol jednotlivec schopný podriadiť svoje individuálne záujmy službe spoločnosti. Kritériom krásy sa stala pravdivosť. Umenie klasicizmu je prísne normované. V literatúre jeho pravidlá sformoval francúzsky básnik Nicolas Boileau v knihe Básnické umenie. Do češtiny ho preložil aj slovenský básnik Bohuslav Tablic.

Klasicizmus rozdeľoval žánre na vysoké a nízke.

Vysoké žánre zobrazovali:

  • vznešené historické námety
  • mytologické námety
  • urodzené postavy (veľmoži, vojvodcovia, panovníci)

Nízke žánre zobrazovali:

  • smiešne javy každodenného života
  • neurodzené osoby (mešťania, dedinčania, žobráci)

V literárnych druhoch klasicizmus preferoval:

Za nízke druhy a žánre sa považovali:


Voltaire
Molière

Klasicizmus od svojho vzniku v polovici 17. storočia do obdobia rozkladu na počiatku 19. storočia prešiel rôznymi vývojovými štádiami.

Prvé obdobie bolo vo Francúzsku v 17. storočí. Najvýznamnejší predstavitelia klasicizmu boli:

Druhé obdobie spája klasicizmus s osvietenskou filozofiou. Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie vzniklo koncom 17. storočia v Nizozemsku a Anglicku a vyvrcholilo v 18. storočí vo Francúzsku v dielach:

Osvietenci považovali za najvyššiu hodnotu ľudský rozum a verili v spoločenský pokrok. Zdôrazňovali ideály humanizmu, stavali sa proti feudálnemu útlaku a náboženskému dogmatizmu. Prispeli k sekularizácii (zosvetšteniu, oslobodeniu od náboženských vplyvov) vedy a vedeckého myslenia. Európsky klasicizmus 18. storočia nazývame osvietenským klasicizmom.

Bol spätý so šľachtou, strediskami umenia boli kráľovské dvory, salóny šľachty a kráľovské akadémie vied a umení. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storočia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Predstavitelia klasicizmu sú Andrea Palladio, neskôr William Hogarth, Thomas Gainsborough, Canaletto, Piranesi, Jacques-Louis David a Ingres. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvaného empíru s jeho priamočiarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

 

Jacques-Louis David (* 30. august 1748, Paríž - † 29. december 1825, Brusel) bol francúzsky neoklasicistický maliar. Patril k najprominentnejším maliarom tohto obdobia vo Francúzsku a vytvoril maliarsky štýl, ktorý zachytával atmosféru posledných dní ancien régime.[1]

David sa neskôr stal podporcom Francúzskej revolúcie a priateľom Maximiliána Robespierra. Po páde Robespierroveho režimu ho zatkli. Po uchopení moci Napoleonom sa David presadil a jeho diela ho postupne urobili dôležitým maliarom 19. storočia.

 

 Mladosť

Jacques-Louis David sa narodil v bohatej rodine 30. augusta 1748 v Paríži. Keď mal približne deväť rokov jeho otec zomrel po boji a David zostal s jeho matkou a jeho viacerými strýkami. Tí mu zabezpečili štúdium na škole Collège des Quatre-Nations, ale David nepatril k výborným študentom. Mal tumor, ktorý obmedzoval jeho rečové schopnosti a príliš veľa času venoval kresleniu. Zakrátko sa chcel stať maliarom, ale jeho matka a strýkovia chceli aby bol architektom. Začal sa učiť od maliara Françoisa Bouchera, vedúceho maliara toho času a rodinného príbuzného. Boucher bol považovaný za rokokového maliara, ale jeho štýl bol pestrý. Boucher sa rozhodol, že namiesto opatery o Davida ho pošle k Joseph-Marie Vienovi, priemernému maliarovi. David navštevoval Kráľovskú akadémiu, ktorá stála na miestach, kde je dnes Louvre.

David sa uchádzal o Prix de Rome, umeleckú učenosť v Ríme štyrikrát v rokoch 1770 až 1774. Úspešný bol až štvrtýkrát, v roku 1774, keď predtým z protestu držal hladovku. V roku 1775 šiel do Talianska s Vienom, ktorý sa stal riaditeľom Francúzskej akadémie v Ríme. Počas pobytu v Ríme David pozoroval majstrovské diela ruiny Starovekého Ríma. David zaplnil dvanásť zošitov s materiálom, z ktorého čerpal po zvyšok života. V Ríme sa vzdelával o viacerých skvelých umelcoch a k jeho obľúbencom patril Raffael. V roku 1779 David po zhliadnutí ruín Pompejí zostal očarovaný.

Maliarske začiatky

Davidovi spolužiaci v akadémii ho poznali ako študenta s ktorým sa dalo ťažko vychádzať, ale uvedomovali si jeho talent. Dostal povolenie zostať v akadémii v Ríme ďalší rok, ale on sa rozhodol vrátiť sa naspäť po piatich rokoch. Doma našiel ľudí, ktorí boli pripravení na jeho vplyv a stal sa členom Kráľovskej akadémie. Poslal akadémii dva obrazy a obidva sa stali súčasťou Salónu v roku 1781, čím dostali jeho diela vysoké uznanie. Davida chválili jeho známi doboví maliari, ale vedenie Kráľovskej akadémie bolo veľmi nepriateľské voči jeho rýchle sa rozvíjajúcej kariére. Po výstave jeho obrazov v Salóne mu kráľ dal oprávnenie vystaviť svoje obrazy v Louvre, dávne a želané privilégium pre umelcov. Keď sa kontrahent kráľových stavieb M. Pecol dohadoval s Davidom, požiadal ho, či si zoberie jeho dcéru Marguerite Charlotte. David a Charlotte sa zosobášili, ich svadba mu priniesla viac majetku a štyri deti. David mal 40-50 žiakov a mal povolenie vlády maľovať. David sa rozhodol, že pocestuje do Ríme (pretože myslel, že len v Ríme môže maľovať Rimanov). Jeho strýko mu poskytol financie, ktoré na cestu potreboval a vydal sa spolu so svojou ženou a tromi žiakmi do Ríma.

Obraz Prísaha Horáciov (1784)

V Ríme namaľoval svoj slávny obraz Prísaha Horáciov. Podobné témy a motívy zostávajú aj v jeho ďalších obrazoch - Prísaha v loptárni a Rozdelenie orlov. Kým obrazy Prísaha Horáciov a Prísaha v loptárni zdôrazňujú dôležitosť obety pre krajinu a patriotizmus, obraz Rozdelenie orlov zdôrazňuje obetu voči cisárovi (Napoleon) a slávu na bojisku.

V roku 1787 sa nezískal post riaditeľa Kráľovskej akadémie, hoci toto miesto chcel veľmi získať. Gróf, ktorý o tom rozhodoval povedal, že David je príliš mladý pre toto miesto, ale tiež povedal, že za 6 až 12 rokov by Davida podporil. Táto situácia je jedna z mnohých, ktorá spôsobí jeho negatívny postoj k akadémii v ďalších.

 

Francisco Goya

celým menom Francisco de Goya y Lucientes (* 30. marec 1746, Fuendetodos – † 16. apríl 1828, Bordeaux) bol španielsky grafik a maliar.

Goya nadviazal na tvorbu Velázqueza a maľoval výlučne ľudí a ich správanie. V jeho obrazoch takmer nenájdeme zátišie. V roku 1792 nastúpil na kráľovský dvor, kde žil ako dvorný maliar. Maľoval kráľovnú, politikov, inkvizítorov. Vynikal psychologickým pozorovacím talentom. Nepatrí už do obdobia baroka, ale tvorí prechod ku klasicizmu. Jeho obrazy vynikajú sviežosťou podania. Vysmieval sa v nich kráľovi a Márii Lujze a bojoval nimi proti ľudskej zvrhlosti.

Známe sú jeho diela Mária Lujza, Mladosť-staroba, Karol IV. s rodinou, Oblečená Maja a Nahá Maja, Inkvizícia, 3. máj 1808.